Ak mi niečo šlo v mojom živote naozaj veľmi mizerne, tak to bolo hlavne to, že som sa nikdy nevedela zmieriť s tým, ako vyzerám. Nech som robila čokoľvek, nech som sa obliekala akokoľvek, vždy som zo seba mala pocit, že vyzerám hrozne a že by som nemala ani vychádzať na ulicu, pretože som mala zo seba stále pocit, že som proste tučná. Asi bolo všetkým jasné, že som sa takto necítila len tak bezdôvodne. Odkedy sa mi posmievali spolužiaci na základnej škole, nerobila som nič iné, len som sa snažila zakryť to, že mám krivky a to, že vyzerám trochu inak ako moje vychudnuté spolužiačky.

Napriek tomu som verila, že sa raz dostanem na svoju vysnívanú váhu.
Akurát, že človek neskôr pochopí, že nie je stavaný na to, aby mal veľkosť tridsaťšesť. Že to jednoducho z genetického hľadiska vôbec možné nie je a že nech budete robiť čokoľvek, tie krivky tam proste budú a vy sa ich nezbavíte, aj keby ste sa snažili naozaj veľmi preveľmi. Asi nemusím nikomu hovoriť, že som sa necítila dobre. Skôr som sa cítila ako úplná hlupaňa a pripadala som si, že už nemôžem byť škaredšia. Vedela som však, že sa musím aspoň pokúsiť o to, aby som s tým niečo urobila. Je to predsa len na mne. A vždy to bude len na mne, ako sa budem cítiť vo svojom tele.

Rozhodla som sa, že vyskúšam diétu, ale nie len takú hocijakú.
Bola som na sedení s poradcom, čo sa týka výživy, pohybu a podobných vecí. Ten mi povedal, že ak chcem chudnúť zdravo s tým, že budem do svojho chudnutia komponovať aj veľké množstvo pohybu, mohla by som skúsiť proteínovú diétu. O tom som počula aj predtým, ale nevedela som si predstaviť, že sa niečoho takého chytím aj ja. Chytila som sa a bola som prekvapená z toho, ako veľmi ma to začalo baviť.Pretože som od samého začiatku na sebe videla progres, ktorý tam predtým nebol. A to bolo niečo, čo ma posúvalo. A nielen mňa, ale aj moje hranice.